bol kráľovským poradcom cisárovnej Márie Terézie. Spolu s manželkou Zsófiou, rodenou Usz de Uszfalva, boli zemepánmi a patrónmi Hermanoviec (Hermány). Príbeh ich syna Franciscus Péchy de Péchujfalu, cisárskeho komisára, ktorý vládol nad okolitými pozemkami a dedinami, sa spomína ako veľký ľúbostný príbeh tej doby: Keď Franciscus požiadal o ruku Barboru Bereczkyovú, dcéru bardejovského šľachtica, dostal odpoveď: "áno". Jej súhlas bol však spojený s podmienkou: Franciscus jej mal postaviť nový kaštieľ na kopci svojho panstva. Jej želanie sa splnilo výstavbou súčasného kaštieľa v neoklasicistickom štýle, ktorý bol v tom čase v móde.
Barbora sa angažovala v miestnej komunite a začala poskytovať obci mnohé štedré dary. Objednala a zaplatila výstavbu katolíckeho kostola oproti kaštieľu. Ten tam dodnes stojí s cibuľovou vežou a gotickým oltárom od Majstra Pavla z Levoče, sochára a tvorcu najvyššieho dreveného gotického oltára na svete. V roku 1818 dala pred hlavným vchodom do tohto kostola postaviť kupolovité mauzóleum pre svojho milovaného manžela - dodnes sa v ňom nachádzajú rakvy oboch manželov. Okolo roku 1800 sa mierny svah okolo kaštieľa premenil na dvojhektárový anglický park s francúzskou záhradou.
(rod. Bánó de Tapolylucska et Kükemezö), vlastnili do roku 1945 Kaštieľ Péchy, gazdovstvo, liehovar, rozsiahle lesy a ornú pôdu. V roku 1929 postavili hosťovskú vilu pre svojich príbuzných z Budapešti, ktorí si tu užívali dovolenku na vidieku. Medzi obľúbené zábavy v tom čase patrili poľovačky, pikniky v prírode, prechádzky na koči, návštevy príbuzných v okolitých kaštieľoch, plesy v Budapešti a výlety do historických miest Prešov (Eperjes) a Košice (Kassa). Na radosť všetkých postavili pri kaštieli aj tenisový kurt a bazén napájaný sladkou vodou z priľahlého potoka. Na konci druhej svetovej vojny, keď regiónom prechádzala Červená Armáda, bol Georg Péchy odvedený sovietskymi vojakmi do pracovného tábora v oblasti pohoria Kaukaz. Zomrel tam v roku 1945 na následky hrozných podmienok.
Po roku 1945 jej dovolili žiť v jednej izbe vyrabovaného kaštieľa so svojou jedinou dcérou Klárou až do roku 1948. Potom z dediny museli odísť, pričom si mohli vziať so sebou každá jeden malý kufor. Až do polovice päťdesiatych rokov žili v malej usadlosti neďalekom údolí. V roku 1945 komunistický režim skonfiškoval celý majetok rodiny Péchy. Budovy slúžili ako školy, ale časom sa z nich stali ruiny a park sa zmenil na džungľu. Počas reštitúcií 90. rokoch 20. storočia, boli časti pôvodného majetku vrátené. Vnučka Georga a Kláry Péchy de Péchujfalu sa ujala svojej celoživotnej úlohy obnoviť a zachrániť staré rodinné dedičstvo - rekonštrukcia parku, obnovy domov a oživenia lesov.
